Hneď na úvod svojho príbehu chcem zdôrazniť, že vôbec nie som na seba hrdý a tieto riadky sa mi píšu ťažko. Určite však v tom nie som sám a snáď sa nájde niekto, kto ma pochopí. O to mi však prioritne nejde. Proste to len potrebujem zo seba dostať von, aby mi ten ťažký kameň na hrudi celkom nerozpučil srdce.
Eva a Hanka, dve sestry a zároveň dve ženy môjho života. Evu som spoznal na vysokej škole a bola to tá láska, ktorej hneď chcete dať nejaký výraznejší punc. Nechcel som, aby upadla do zabudnutia a už vôbec som to nechcel nechať na náhodu. Úroveň „platonická“ pre mňa nič neznamenala, tak som sa veľmi rýchlo presunul vyššie. Popravde ale, Eva nebola až tak naklonená vážnemu vzťahu. Užívali sme si, tešili sa zo života, no nikdy sme náš vzťah oficiálne nepotvrdili. Po čase mi to začalo prekážať a vznikali konflikty. Vtedy som spoznal aj Evinu sestru Hanku. Kým Eva bola neporiadna a jej život bola jedna veľká párty, Hanka bola jej presný opak. Milovala poriadok, vo všetkom mala systém, bola milá a zodpovedná. Nuž áno, uvidel som v nej svoju budúcnosť.
„Si moja krvná skupina. Vezmeš si ma?“ povedal som jej po pár mesiacoch známosti. Eva bola prekvapená, ale nerobila scény. Skôr mi prízvukovala, že Hanka sa o nás dvoch nesmie nikdy dozvedieť. Nebolo to medzi nami, podľa nej, nič vážne. Malo ísť len o aférku, prečo tým teda sestru trápiť a zaťažovať? Je divné a zložité takúto vec utajiť, no skúsil som to. Máte predsa s tým človekom niečo odžité, priatelia vás videli spolu, vznikli nejaké fotky. Aj tak som však mlčal, hoci vnútorne som cítil, že s tým treba ísť von.
S Hankou sme sa vzali a čakali naše prvé dieťa. Ja som ten typ chlapa, ktorý sa so ženou nedokáže milovať, keď vie, že v nej rastie nový život. Síce išlo o bezproblémové tehotenstvo, nemohol som. Chápala to, tešila sa na naše dieťa a ja, samozrejme, s ňou. Lenže...
Dva týždne pred termínom pôrodu k nám domov zavolala Hanka Evu, aby jej trochu pomohla s domácnosťou a tiež s bábätkom, keď sa vráti z pôrodnice. Aj ja som si nahlásil dovolenku, takže som si bol istý, že to zvládneme. Horšie však bolo, že Eva ma nikdy neprestala priťahovať a ja som bol vtedy tak nadržaný. Hanku sme odviezli do nemocnice o niečo skôr, pretože doktorovi sa niečo nepozdávalo. Vraj do pôrodu už zostane tam. A začal sa môj boj.
„Čo si dáš dnes na obed?“ spýtala sa ma sladko Eva vo zvodných minišatách.
„Skočím si do mesta, nerob si starosti,“ odvrkol som.
„Hanka mi dala jasné inštrukcie. Vraj sa mám o teba dobre starať,“ povedala koketne, vypla prsia a oblizla si pery.
„Pôjdem do toho mesta,“ naliehal som a už som aj bral kľúče od auta. Vydýchol som si, keď som sedel sám v reštaurácií pri neznámych ľuďoch. Bolo mi však jasné, že akonáhle sa vrátim domov, som v tom zas. Eva tam stále bude. Neveril som si ani za mak. Iba tak som sa túlal po meste, skočil som za Hankou do nemocnice a potom sa s akousi nevôľou na noc predsa len vrátil domov.
„Pozrimeže, tulák jeden. Kde si bol toľko?“
„Za Hankou a potom som mal ešte nejakú prácu,“ riekol som nervózne a snažil sa pritom na ňu vôbec nepozerať.
„Bojíš sa ma?“
„Prečo by som mal?“
„Lebo sme kedysi niečo spolu zažili a ty si na to nezabudol. A možno preto, že si dlho nemal sex a si veľmi nadržaný.“
Tu som sa už celkom zlomil. Podišla ku mne, vopchala moju ruku do svojich nohavičiek a ja som sa viac nechcel brániť jej zvodnému telu. Je to hnusné priznať si, ale po mesiacoch som mohol konečne cítiť ženu, krásnu a príťažlivú, útlu a vrtkú.
„Bude lepšie, keď si pôjdem dať studenú sprchu,“ skúsil som protestovať, no popritom som neprestával Evu bozkávať.
„Dobre, choď,“ povedala, ale vedela, že nikam nepôjdem. Boli sme príliš rozpálení na to, aby sme to odrazu stopli. To už proste nešlo, nedalo sa v tej rýchlosti zaradiť spiatočku.
„Panebože, toto nesmieme,“ kričal som.
„Neskuvíňaj ako malé šteňa a už ho konečne do mňa natlač,“ karhala ma.
Nuž, a ja som tlačil a tlačil. Za všetky tie mesiace. Svoje pudy a túžbu som preniesol do jedného bodu. Nechcelo sa mi myslieť na to, že to je nesprávne. Myslel som na to, že to potrebujem, aby som mohol ďalej normálne fungovať.
„To je ono! V milovaní sme si vždy rozumeli. A musím priznať, že zatiaľ som nestretla nikoho, kto by ho mal tak veľký ako ty,“ štebotala spokojne a moje ego rástlo.
Zase som mohol zvierať v dlaniach jej veľké prsia, hladkať jej mušličku a štekliť ju medzi stehnami svojimi vlasmi, keď som sa pokúšal jazykom dočiahnuť klitoris.
„Kristepane, Eva, toto je hriech najvyššieho stupňa,“ kajal som sa krátko pred vyvrcholením.
„Skončíme za to obaja v pekle,“ smiala sa mi, ale ja som to vnímal už len veľmi okrajovo. Krátko nato som sa urobil.
„A máš to vybavené,“ prehlásila šťastne.
„Počkaj, dorobím ťa,“ chytil som ju za ruku, aby sme to dotiahli do konca. Neprotestovala.
Pár minút som ju ešte vášnivo bozkával medzi nohami a dlaňami masíroval jej kozičky. Keď sa začala prehýbať v páse a dychtivo volať moje meno, vedel som, že čoskoro sme v cieli.
„Ivan, ty si proste najlepší,“ vyletelo jej z úst, no potom sa zachichotala, aby to vyznelo skôr ako vtip. Očividne sa jej to však páčilo.
Chvíľu sme ticho ležali vedľa seba. Práve som sa chystal niečo povedať. Možno sme si mali vtedy určiť pravidlá a povedať, ako to bude ďalej. Zazvonil mi ale telefón. Volali ma k pôrodu.
Narodila sa nám krásna dcérka. Určite to bol dokonalý moment, na ktorý sa nezabúda, ale ja som mal hlavu niekde úplne inde.
Vrátili sme sa z pôrodnice a Eva tam stále bola. Nevedel som, ako sa mám k nej správať. Ona sa tvárila akoby sa nič nestalo. Bolo mi tak ťažko, že sa mi z toho chcelo vracať. Bol som si istý, že Hanku a svoju dcéru milujem. Dal by som všetko za to, aby boli šťastné. Vyvážil by som zlatom toho, kto by vedel zmazať to moje zlyhanie. Lenže som si uvedomil ešte jednu vec. Hoci svoju ženu ľúbim, milovanie s jej sestrou potrebujem, chcem a zbožňujem.
Nie, odvtedy sme si to nezopakovali, ale to len preto, že nebola príležitosť. Keby sa naskytla, neváhal by som. Eva vonia úplne inak ako Hanka. Vonia ako samička, nie ako mamina. Jej prsia sú pevné ako dva melóny, jej pohľad vášnivý a rajcovný, nohy dlhé a široké, zadok pevný a okrúhly. Na to sa nedá zabudnúť. Zlyhal som, no žijem ďalej. V kútiku srdca však čakám na moment, kedy to celé praskne. Hanka sa proste musí dozvedieť o mne a Eve. Inak by to nedávalo zmysel. Čo však bude potom? Budem šťastnejší?
