Život vie pripraviť tie najväčšie prekvapenia a mne pripravil také, s akými som nerátal ani v najlepšom sne. Do cesty mi priviedol nielen úžasnú manželku Martinku, ale aj poriadne papuľnatú dcéru Sylvinku. Mne to však nikdy neprekážalo, veď niekedy som si za jej drzosť mohol aj sám, hlavne keď som si z nej uťahoval. Vtedy vedela byť ako poriadna čertica. Martinke sa to občas nepáčilo, no vedela, že obaja poznáme hranice. Peter, Sylvinkin priateľ, na nás často nechápavo pozeral, či naše podpichovanie neprerastie do hádky. Nikdy sa tak nestalo. Raz som prestal ja, inokedy Sylvinka.
Peter u nás už nejaký čas býval a občas u nás prespala aj Sonička s Karolom, hlavne ak večer vyrazili do mesta. Vôbec sme im v tom nebránili. Ani neviem ako sa to stalo, ale raz sme sa ja s Petrom zobudili skôr. Boli sme na balkóne a fajčili – vnútri bol totiž prísny zákaz fajčenia. Chvíľu po nás sa zobudili moje dievčence a všetci sme sa zišli pri stole, tak ako nás pánboh stvoril. Raňajkovali sme, keď sa ozval obrovský krik. Bola to Sonička. Uvidela nás sedieť pri stole a uvedomila si, že aj ona s Karolom sú „na Adama“, rovnako ako my štyria. Pozreli sme na ňu, čo tak kričí. Chcela utiecť do izby, ale Karol za ňou stál a aj on mal vypleštené oči. Osprchovali sa a sadli si k nám.
Lenže to nebolo všetko. Všetci štyria sa začali ošívať, až zo Soničky vyletelo: „Ja som Petrovi neverila, že vy takto sedávate! A vieme aj, kam sa chodíte s rodičmi kúpať a ako!“
V tej chvíli mi nebolo všetko jedno a rýchlo som nevedel, čo na to povedať. Až z mojej dcérenky vyletelo: „Otec, vidím ťa prvýkrát, že nevieš, čo povedať! Zamrzol ti jazyk?“ Typická papuľnatá potvorka. Martinka radšej utiekla od stola a nechala to na mne, nech si s tým poradím, ako viem. Pozrel som na Petra, ten bol celý červený a čakal, čo bude. Musel ísť s pravdou von. Karol mu nešťastnou náhodou povedal o našich „kúpacích výletoch“ a Sonička to vypočula. Dozvedeli sa o tom aj naši svatovci – Karolov otec to náhodou tiež počul. Keďže boli pristihnutí, museli s farbou von. A ako sa oni dozvedeli, kam chodíme s ich rodičmi? Tiež náhodou! Prišli nečakane domov a vypočuli rodičov, ako sa o tom rozprávajú. Prekvapili ich, keď vošli do kuchyne a počuli posledné slová ich rozhovoru. Nepovedali im však, že vypočuli všetko. Na moju otázku, či im to bolo nepríjemné, ich odpoveď bola, že nie. Ak by bola ešte možnosť, radi by si to zopakovali. Brali to ako spestrenie ich života. Tento rok to už nebolo možné, na kúpanie bolo príliš chladno.
Rodinné výlety a plány do budúcnosti
S Martinkou sme skoro každý víkend chodievali mimo mesta a decká mali celý byt pre seba. Vedeli sme, že aj keď si privedú priateľov, neprevrátia byt hore nohami. Pri jednom stretnutí s Karolom st. som sa ho opýtal, či by aj oni nešli niekedy na víkend s nami. Vypadnúť z každodenného kolotoča. Obidvaja súhlasili, a hlavne ich dve pubertiačky. Tešili sa, že nebudú pod dohľadom rodičov. Svatka im to hneď zatrhla a nakoniec boli so Sylvinkou a s Petrom.
Mali sme svoje obľúbené miesto, kam sme sa dosť často vracali. Bola to chatová oblasť, a tak som objednal jednu chatku pre štyri osoby. Nakoniec bola pre šesť, ale boli sme v nej len my štyria. Za dvoch ľudí som zaplatil navyše, nech nám tam nikoho nedajú. Po príchode sme sa išli najesť a okúpať. Bolo tam termálne kúpalisko. Po kúpaní sme sa išli prezliecť a vyrazili do mestečka. Večer sme si dali ešte pár pohárikov vína a ja som im povedal, že naše deťúrence vedia, kde sa chodievame cez leto kúpať a ako. Svatka zostala celá červená, svat pozrel na mňa a jeho otázka bola, ako sa to dozvedeli. Povedal som im pravdu, ako sa to chlapci nechtiac dozvedeli. Nech si z toho nič nerobia, raz by sa to aj tak prevalilo. Nakoniec som svatovi povedal, že aj on si nechtiac vypočul rozhovor Petra s Karolom o tom, kde sa chodíme kúpať a ako. Potom sme si išli ľahnúť a skončilo to naším aj ich milovaním. Síce každý vo svojej izbe, ale aj tak sme vedeli o sebe.
Ráno sme vstali, tak ako sme s Martinkou mali vo zvyku, a svatka celá červená pozerala na nás. Vysvetlili sme jej, že takto niekedy chodievame aj doma. Svatovi tiež nebolo všetko jedno, ale len mykol plecami a nepovedal nič. Neveriacky krútila hlavou. Keď jej to Martinka potvrdila, tak sa ukľudnila a dali sme si raňajky. Ani sme nevedeli, ako nám príjemne prešiel víkend. Zastavili sme sa ešte u svatovcov, či prešlo všetko ako malo. Zobrali sme naše deti domov. Bolo nekonečne veľa otázok, ale žiadna odpoveď.
Takto sme trávievali nejeden víkend. Dievčence po skončení strednej školy si našli prácu a chalani sa pripravovali na štátnice. Nakoniec sme bývali všetci spolu. Najhoršie to bolo v sobotu ráno – naše potvorky obsadili kúpeľňu a my traja sme museli čakať. Ja som frflal ako čert, ale mohol som frflať koľko som chcel, aj tak si presadili svoje. Neviem, čo som povedal, ale moje dievčence, Martinka, Sylvinka a aj Sonička, vyleteli z kúpeľne ako rakety a pustili sa do mňa. Hromžili na mňa jedna cez druhú, až zostala sama Sonička a ani si neuvedomila, že mi tyká. Karol jej chcel v tom zabrániť, ale ušlo sa aj jemu. Vošli naspäť a nakoniec vyšli von s veľkým smiechom a so slovami: „Budete týždeň na sucho!“ Nasledovalo veľké chichotanie. Vypleštili sme oči a až vtedy sme zbadali, že majú na sebe červené nohavičky a biele tričká. Neviem, ako sa im to podarilo, ale všetky dostali „tetu s červenou kabelkou“ naraz.
Sonička sa mi začala ospravedlňovať, že mi nechtiac začala tykať. Potykal som si aj s Karolom. Peter nám už skôr tykal. Chalanom to zo začiatku robilo problémy, hlavne u Martinky, ale po čase si zvykli. Chalani spravili štátnice a zamestnali sa. Na jar sme sa stretli u svatovcov a vyrukovali na nás, že sa chcú ženiť, ale obidvaja naraz. Bola tam aj Soničkina mama spolu s manželom. Mamy vyskočili zo stoličiek so slovami: „Vy sa musíte ženiť? Nemali ste ešte na svadbu čas!“ Lamentovali, akoby mal nastať koniec sveta: „Nemáte kde bývať!“ a podobné reči. Ja som nakoniec vyprskol smiechom so slovami: „Chlapcom sa pošmykli kolená, a tak sa musia ženiť. Bývať majú kde. Sonička s Petrom u nás a ak Martinka bude súhlasiť, tak Sylvinka s Karolom v jej byte. Len musia vydržať, kým sa neprerobí jadro.“ Martinka pozrela na mňa a povedala, že ten byt je tak jej, ako aj môj. Obidva byty sme odkúpili už ako manželia. Keď to počuli Peťka s Karolínkou, tešili sa ako malé deti. Nielen nad tým, že budú tety, ale aj nad tým, že budú mať každá vlastnú izbu. Svatovci mali síce dosť veľký dom, ale nikomu nenapadlo, že budú mať dvakrát dvojičky. Nerátali s tým. Všetko sa na mieste vyriešilo a bolo tak, ako som navrhol. Tie dve pubertiačky sa tetami stali skoro až po roku.
Nová rodina a radosti starých rodičov
Prišlo leto a Martinke sa nechcelo ísť kúpať. Zostali sme doma a išli do mesta. Len som nevedel, prečo má Martinka v rukách kyticu. Pomaly sme sa dostali až na cintorín a tu som zažil najväčšie prekvapenie v mojom živote. Príjemné. Zastavili sme sa pri hrobe nebohej Boženky. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že budeme stáť pri jej hrobe spolu. Ako sme tam tak stáli, kráčali k nám nejakí ľudia. Až keď už boli pri hrobe, som zbadal, že sú to bývalí svokrovci. Predstavil som im Martinku a obidvaja začali plakať. Nikdy by im nenapadlo, že nás obidvoch stretnú pri hrobe ich dcéry. Ďakovali mi, že sme tam spolu. Povedal som im, že to ma Martinka doviedla k hrobu ich dcéry, a nie ja ju. Nevedeli sa utíšiť a pozvali nás k nim domov. Išli sme. Svokra zavesená do Martinky a ja so svokrom za nimi. Slzili celou cestou. Nechceli nás pustiť domov, až sme im povedali, že ráno ideme do roboty. Zavolal som Petrovi, nech pre nás prídu. Prišli a obidvaja chlapci získali starých rodičov a oni vnučku s vnukom.
Stretávali sme sa a raz sa stalo, že som potreboval pomoc od ostatných, a tak sme k nim prišli. Svokrovci pozerali, koho to vediem, ale keď som im povedal, kto sú, tak si deti privlastnili za vnúčence. Nakoniec Peťka s Karolínkou boli viac u nich ako doma. Lenže kúpanie nezostalo bez „následkov“. Dievčence začali inak chodiť a aj začali jesť piate cez deviate. Vzdychali a niekedy chodili ako čertice. Ak to už trvalo dlhšie, tak som ženičke povedal, že naše dievčence sú tehotné.
Prvé, čo bolo, keď prišli domov, tak som im to povedal. Chalanom takisto, ale s dodatkom, či sa im po kúpaní nepošmykli kolená. Pozerali po mne, či mi nepreskočilo. Ráno išli k lekárovi a domov prišli s tehotenskými knižkami. Hromžili ako najaté a ja som prilieval olej do ohňa. Chichúňal som sa im a nech nenadávajú na mužíčkov, aj ony dve tam boli, alebo odišli a nechali im ich jaskynky, nech si s nimi robia, čo chcú. Ak by pohľady mohli vraždiť, tak dnes je zo mňa mŕtvola. Vankúše lietali po celom byte. Keď prišli mužíčkovia domov, pozerali, čo sa porobilo. Mne nebolo viac treba a robil som si aj z nich srandu, a to tak, že svoje lingami nechali ich ženičkám a oni odišli na pivo. Nechápali, ale poznali ma, aký som. Nakoniec som im povedal, že budú otcami. Ich ženičky im doniesli tehotenské knižky a ja som ešte prilial olej do ohňa s tým, že nech to nebudú dvojičky. Pustili sa do mňa všetci piati, že nech nemaľujem čerta na stenu.
Ako mojim potvorkám rástlo bruško, tak sa dalo vidieť, že som mal pravdu. Pripravovali sme všetko, čo bolo treba, aby ich mali kde uložiť. Najhoršie to bolo posledné dva mesiace, ledva chodili. Nemohli sme zostať doma, ale nakoniec to Martinka vyriešila tak, že celý mesiac maródila a bola s nimi doma. Nakoniec moje dcérenky porodili dvojičky. Sylvinka dievčence, Martinku a Sylvinku, a Sonička chlapcov, Karola a Martina.
Keď mali prísť z pôrodnice, tak sme ich všetci čakali, síce nie naraz, ale postupne. Najviac všetkých prekvapili bývalí svokrovci, keď každému jednému dali pekný dar. Dievčence prekrásne náušnice a chlapci retiazky. Brali sme ich ako rodinu a aj oni nás. Sonička s Karolom sa presťahovali do druhého bytu, ale boli viac u nás. Keď malé deťúrence začali chodiť štvornožky, tak bolo o zábavu postarané. Vždy sa priplietli tam, kde sme ich najmenej čakali. A keď začali chodiť, tak lietali po celom byte. Neraz u nás aj prespali a vtedy mali mamy čo robiť. Vždy im ušli a šup, všetci štyria k nám do postele. Zapierali sme ich, že u nás nie sú, nech si ich hľadajú inde. Skoro všetky soboty alebo nedele takto u nás prebiehali a u svatovcov takisto.
Obidvaja svokrovci nás behom roka opustili a zostalo po nich prázdno. Nám prišla od notára pozvánka na prevzatie dedičstva. Nevedeli sme po kom, rodičov sme už nemali a dediť sme takisto nemali po kom. Nakoniec sme sa dozvedeli, že svokrovci nám nechali všetok ich majetok. Mne aj Martinke rovnakým dielom. Mali toho dosť, čo som ani nevedel, čo oni zdedili po svojich rodičoch. Dostali sme veľký dom, ktorý sme si opravili. Bývame v ňom ja, Martinka, Sylvinka, Peter a aj ich deti. Keď sme sa v ňom všetci zišli, tak bol aj niekedy malý. Peťka s Kristínkou sa striedali pri neteriach a synovcoch. Pomáhali ako vedeli. Keď prišlo leto, tak vnúčence strávili a aj trávia celé leto u nás, pekne všetci štyria. Najlepšie je, keď niekoho ohlásili babka alebo dedko, tak sme sa všetci otočili. Mali tri babky a troch dedkov. Ako vyrastali u nás, tak si na to zvykli, nás tak volať. Nedali si vyhovoriť, že nie všetci sú babka a dedko. Nechali sme to tak.
